program aw 1. - 28. 10. 2012

DALŠÍ INFORMACE:

Vstup volný

Cenu Emila Belluša zriadili Spolok architektov Slovenska a Fond výtvarných umení v roku 1990. Udeľuje sa za významné celoživotné dielo, predmetom ocenenia sú architektonická tvorba alebo pedagogická a vedecko-výskumná činnosť v oblasti architektúry. Ing. arch. Jozef Struhař sa narodil v roku 1935 na moravsko - slovenskom pomedzí v Štítné nad Vláří. Po základnom vzdelaní nastúpil na Vyššiu priemyselnú školu v Zlíne, kde po 10 mesačnej praxi získal základné praktické vedomosti, čo bolo prínosom pre jeho budúcu prácu. V roku 1955 nastúpil na Slovenskú vysokú školu technickú na Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva a úspešne ukončil v roku 1961. Študoval na škole, kde ešte pôsobili profesori Belluš, Hruška, Koula, Piffl a profesor Karfík, ktorý ho svojim prístupom k architektonickej tvorbe ovplyvnil najviac. Prevažne v Bratislave realizuje banky, sporiteľne, administratívne budovy, hotely, zariadenia pre šport a rekreáciu, vrátane rodinných domov. Z týchto je nevyhnutné uviesť Dom právnych služieb a sídlo poisťovne Nationale Nederlanden na Kolárskej ulici, banku DEXIA na Hurbanovom námestí, centrálu Stavebnej poisťovne Wüstenrot na Grösslingovej ulici a prístavbu Hotela Tatra s kongresovým centrom. Pán architekt Jozef Struhař vo svojej doterajšej tvorbe vytvoril pozoruhodné dielo, ktoré patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej architektúre za ostatných päťdesiat rokov. V roku 2009 mu bola udelená Cena Emila Belluša za celoživotné dielo, ktoré však pod jeho rukami ešte stále rastie.

Josef Struhař
Laureát Ceny Emila Belluša 2009

Cenu Emila Belluša zriadili Spolok architektov Slovenska a Fond výtvarných umení v roku 1990. Udeľuje sa za významné celoživotné dielo, predmetom ocenenia sú architektonická tvorba alebo pedagogická a vedecko-výskumná činnosť v oblasti architektúry. V roku 2009 sa Cena Emila Belluša udelila dvadsiatykrát. Prvá Cena Emila Belluša bola udelená v roku 1990 Eugenovi Kramárovi. Odvtedy bola udeľovaná každoročne a titul Laureáta Ceny Emila Belluša postupne získali Vladimír Karfík (1991), Michal Maximilián Scheer (1992), Ferdinand Milučký (1993), Karol Chudomelka (1994), Ivan Matušík (1995), Ladislav Foltyn (1996), Jozef Chrobák (1997), Štefan Svetko (1998), Štefan Lukačovič (1999), Dušan Kuzma (2000), Tibor Alexy (2001), Martin Kusý (2002, in memoriam), Viera Mecková (2003), Štefan Šlachta (2004), Marián Marcinka (2005), Vojtech Vilhan (2006, in memoriam), Antonín Stuchl (2007), Jaroslav Vítek (2008). V roku 2009 sa Laureátom Ceny Emila Belluša stal architekt Josef Struhař.

Ing. arch. Jozef Struhař sa narodil v roku 1935 na moravsko – slovenskom pomedzí v Štítné nad Vláří. Po základnom vzdelaní nastúpil na Vyššiu priemyselnú školu v Zlíne, kde po 10 mesačnej praxi získal základné praktické vedomosti, čo bolo prínosom pre jeho budúcu prácu. V roku 1955 nastúpil na Slovenskú vysokú školu technickú na Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva a úspešne ukončil v roku 1961.
Študoval na škole, kde ešte pôsobili profesori Belluš, Hruška, Koula, Piffl a profesor Karfík, ktorý ho svojim prístupom k architektonickej tvorbe ovplyvnil najviac. Už v priebehu štúdia sa venoval aj architektonickým súťažiam a v 6.ročníku za súťažný návrh na Vysokú školu dopravnú v Žiline získal odmenu. Diplomovú prácu spracoval u prof. Karfíka.

Jeho prvým pôsobiskom sa stal Štátny projektový ústav obchodu, kde okrem plného pracovného vyťaženia pokračoval naďalej v súťažiach. V roku 1962 v súťaži na budovu Matice slovenskej získal 2. cenu s A. Cimmermannom a D. Kuzmom, pričom prvá cena udelená nebola.
Rozhodujúci zlom v jeho profesionálnom vývoji nastal v roku 1965, kedy v celoštátnej súťaži na budovu Československej televízie, získal s kolegom V. Čurillom 1. cenu.

Následne sa stáva zamestnancom Slovenskej televízie, v ktorej do roku 1968 pracoval na prípravnej dokumentácii nového komplexu Slovenskej televízie. Po roku 1969 nastupuje do rezortného ústavu – Spojprojekt, na tomto obrovskom zadaní pracoval až do jeho úspešného ukončenia. Jeho partner V. Čurilla po skončení úvodného projektu v spolupráci nepokračoval.
V tom čase to bola najvyššia budova v Československu s doposiaľ nepoužitou vysokotlakovou klimatizáciou, prvými rýchlovýťahmi, s nástupom novej protipožiarnej normy – požiarne úseky, protipožiarne dvere, interiér – neinteriér, jeden z prvých komplexných systémov merania a regulácie. Autor súboru stavieb Slovenskej televízie vypracoval aj kompletnú dokumentáciu vnútorného zariadenia.

V nasledujúcich rokoch v Spojprojekte ako vedúci ateliéru realizuje významné budovy pre slovenské telekomunikácie telekomunikačnú budovu v Poprade, Telekomunikačnú budovu a poštu v Žiline a televízne štúdio v Košiciach.

V tomto čase s kolegom M. Galbavým víťazia v súťaži na Televízny vysielač na Strahove. Nasledoval obvyklý kolotoč cez projektovú úlohu až po úvodný projekt, po ktorom akciu prevzalo ústredie v Prahe s novým autorským tímom. Od akcií so zameraním na telekomunikácie sa výrazne odlišuje akcia pre Slovenskú akadémiu vied urbanistický celok v Starej Lesnej, od ktorej mu v budúcnosti vyplynul celý rad prác.
K hlavnej úlohe budovy astronomického ústavu SAV, tu v spoločnom výraze realizoval rad ďalších objektov, ktoré postupne získal rekreačné zameranie - hotely Kontakt, Horizont a kongresové centrum Akademik. Následne pre SAV spracúva všetky generely.

Etapa prác v rámci Spojprojektu trvala štvrť storočia. Jeho príchod spolu so zákazkou pre Slovenskú televíziu mu zjednodušil profesijný štart. Mohol si vytvoriť vlastnú pracovnú skupinu, ktorá sa neskôr zmenila na architektonický ateliér s kmeňovými spolupracovníkmi, architektmi M. Galbavým, M. Šišiakom, M. Hegerom a s celým radom ďalších.

Súčasná etapa tvorby laureáta počínajúc rokom 1990, kedy si zakladá živnosť a vlastný projektový ateliér a stáva sa členom Komory slovenských architektov znamená výraznú zmenu v charaktere prevažujúcich zákaziek, ktoré nadviazali na spomínanú spoluprácu so Slovenskou akadémiou vied.

Prevažne v Bratislave realizuje banky, sporiteľne, administratívne budovy, hotely, zariadenia pre šport a rekreáciu, vrátane rodinných domov.
Z týchto je nevyhnutné uviesť Dom právnych služieb a sídlo poisťovne Nationale Nederlanden na Kolárskej ulici, banku DEXIA na Hurbanovom námestí, centrálu Stavebnej poisťovne Wüstenrot na Grösslingovej ulici a prístavbu Hotela Tatra s kongresovým centrom.
Banka DEXIA, Stavebná poisťovňa Wüstenrot a dostavba hotela Tatra sa nachádzajú v mimoriadne exponovaných polohách mestskej štruktúry centra Bratislavy, pri ktorých preukázal svoju schopnosť tvoriť kvalitnú súdobú architektúru, ktorá svoje okolie pozdvihuje na vyššiu úroveň bez módneho balastu častých architektonických paškvilov.

Má ocenenie Federálneho ministerstva spojov za dlhodobú spoluprácu s Československou televíziou, Cenu Zväzu slovenských architektov za Televízne centrum v Mlynskej doline, pochvalné uznanie za vynikajúcu prácu za realizáciu hotela KONTAKT a Telekomunikačná budova s poštou v Žiline sa stala v roku 1988 Stavbou roka.

Pán architekt Jozef Struhař vo svojej doterajšej tvorbe vytvoril pozoruhodné dielo, ktoré patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej architektúre za ostatných päťdesiat rokov.

V roku 2009 mu bola udelená Cena Emila Belluša za celoživotné dielo, ktoré však pod jeho rukami ešte stále rastie.

Ing. Arch. Josef Struhař

Televízne centrum Mlynská dolina, Bratislava (spoluautor V. Čurilla). Realizácia 1975

Hotel kontakt v Starej Lesnej (Vysoké Tatry). Realizácia 1985.

Centrála stavebném sporiteľne Wüstenrot, Bratislava (spoluautor Petra Struhařová). Realizácia 1998